3. kapitola
" Á vitajte" privítala nás žena s milým úsmevom na tvári. Na sebe mala šaty podľa všetkého šité na mieru. Nepôsobila zlým dojmom ale ani dobrým. Bola niečo medzi.
" Rada vás vidím pani Raslová" pozdravila rovnako milo mama.
" Á toto musí byť vaša dcéra" spýtala sa a premeriavala si mladšiu časť návštevy.
" Veľmi ma teší" oslovila Ambra hostiteľku.
" Ako je vychovaná" potešila sa pani a zaviedla nás do vedľajšej miestnosti. Skoro nijako sa nelíšila od predsiene. Akurát tu bola sedačka a pár kresiel. Ale boli tam aj obrazy. Neboli to abstraktné kresby ale portréty členov rodiny.
" Čo si dáte?" opýtala sa láskavo. Sadli sme si na sedačku oproti panej domu. Zavolala na slúžku, ktorá hneď pribehla.
" Iba čaj, ďakujem" poprosila mama.
" A mladá dáma?" zaujímala sa Pani Raslová.
" Nič, ďakujem" odmietla ju Ambra ešte stále zaujatá výzdobou izb
.
" Tak teda začneme" ozvala sa hostiteľka a spýtavo pozerala na hostí.
" Moment" rozpačito povedala mama a hrabala sa v hŕbe papierov, ktoré si priniesla zo sebou.
" Ach... asi som ich nechala v aute. Ambra skočíš po ne?" požiadala ma zo zúfalým výrazom na tvári.
" Jasné" súhlasila a odtrhla pohľad od obrazov. Vstala a vyšla na chodbu. Prešla cez ňu a otvorila drevené dvere. Keď ich roztvorila na chvíľu ju oslepilo žiarivé svetlo. Papiere našla hneď a zabralo jej to ani nie pol minúty. Po ceste naspäť uvažovala nad tým ako môže takýto dom stáť v 21. storočí. Bol v štýle baroka, kde-tu antiky. Piliere, ktoré podopierali balkóny vyzerali ako nejaké palácové. Jej fantázia začala pracovať na plné obrátky. Ako si tak obzerala vilu a fantazírovala jej pozornosť sa upriamila na niečo zvláštne. Zastala na poslednom schodíku a uprene pozerala na to čo ju upútalo. V tom okne kde sa jej pri príchode zjavila postava, sa dialo niečo čudné. Tento krát to nebol výplod fantázie ale skutočnosť. Postava napoly zakrytá závesom sa pozerala priamo na ňu. A vzápätí sa stalo niečo ešte čudnejšie. To predsa nejde, pomyslela si, nemôžem ju počuť. Ale bolo to tak. V hlave sa jej ozývali slová. Slová, ktoré nikto nevyslovil. Hlas bez tela a bez akéhokoľvek tónu. Ozýval sa v jej podvedomý. Ten hlas ju volal k sebe. Hoci hovoril iným jazykom rozumela mu. Nechápala ako ale bolo to tak. A zrazu nič. Iba ticho. Ambra zostala stáť na tom schodíku. Celé telo sa jej chvelo. Chcela sa pohnúť ale nevedela sa k tomu donútiť. Všetky sily ju opustili. Cítila strach z toho čo práve zažila ale zároveň vedela, že sa toho nemusí báť. Pomaly sa upokojovala, rozpamätala sa na svoju úlohu. Keď vošla do miestnosti z obrazmi myslela si, že už na nej nevidno aká bola rozrušená.
" Ďakujem Amra. Cítiš sa dobre?" strachovala sa mama.
" Áno. Prosím vás kde je tu toaleta?" opýtala som sa, hoci som tam vôbec nemala namierené. Chcela ísť čo najskôr za tou tajomnou postavou. Nevedela prečo ale mala tam ísť.
" Na poschodí druhé dvere v pravo" vysvetľovala Pani Raslová. Ako tak kráčala v hlave mala prázdno. Ani nevedela ako zrazu sa ocitla pred ďalšími drevenými dverami. No ako bolo vidno o tieto sa tak nestarali ako o tie v hale. Vyzerali veľmi staré a bola na nich hrubá vrstva prachu. Chcela stlačiť kľučku ale niekto ju zastavil.